Keď rozprávam, ako som odišla z práce, vidím, ako si ľudia v duchu dopovedia koniec.
No jasné. Ona si to mohla dovoliť.
Tak ti poviem, ako to bolo. Moja posledná výplata bola 2 200 € čistého. Na Slovensku v roku 2019 poriadny nadpriemer. Nevyhodili ma, nemala som toxického šéfa, nešla som preč, lebo by sa nedalo vyžiť. Odchádzala som z miesta, kde by mi ľudia stabilitu závideli.
Presne preto to bolo také ťažké.
Poznáš ten pocit, keď ti vlastne nič nechýba, a aj tak niečo chýba?
Keď nie je zle, je to horšie
Keď je v práci zle, odchod sa ospravedlní sám. Nikto sa nečuduje, že odchádzaš od šéfa, ktorý kričí.
Keď je v práci dobre, musíš vysvetľovať. Rodine, kolegom, a hlavne sebe.
Roky predtým som dochádzala do Bratislavy. Budík o piatej, domov o ôsmej, deň, ktorý patril diaľnici a kancelárii.
Potom prišla „dobrá pozícia“ bližšie k domovu. Slušní ľudia. Výplata, ktorá chodila každý mesiac načas. Presne to, čo si človek po rokoch dochádzania praje.
A ja som večer sedela na gauči a cítila prázdno. Nie smútok, nie paniku. Prázdno. Ako keby som žila život, ktorý je v poriadku, ale nie je môj.
O čom tie peniaze naozaj boli
Aby si rozumela, prečo mi 2 200 € neznelo ako „dosť“, musím ti povedať, odkiaľ prichádzam.
Vyrastala som v rodine, kde sa žilo od výplaty k výplate. Nebola to bieda, jedlo sme mali. Ale nemali sme rezervu a nemali sme priestor rozhodovať sa slobodne. O všetkom rozhodoval zostatok na účte.
Moja výplata v práci to číslo zvýšila. Pravidlo však ostalo rovnaké. Niekto iný rozhodoval, koľko môžem mať. Niekto iný rozhodoval, kedy môžem mať voľno. A strop môjho príjmu bol napísaný v zmluve, ktorú som nepísala ja.
Chcela som tri veci a ani jedna nebola o práci samotnej: mať strop príjmu vo vlastných rukách, nerobiť osem hodín denne a zobrať si voľno, keď ho potrebujem.
Čo ma to stálo
Nechcem ti to predávať ako romantiku. Prvý mesiac som zarobila nula eur. Mladší syn mal pol roka, mali sme hypotéku aj leasing. Žili sme z mužovej materskej.
Mala som šťastie, že muž vtedy povedal „skús to, verím ti“. A že to nezmenil dodnes.
Viem, že veľa žien takú vetu doma nepočuje. Ak ju nepočuješ ty, povolenie musí prísť od teba. A to je v poriadku, aj moje prvé povolenie prišlo zvnútra. On ho len podpísal.
Bolo to desivé. Pamätám si rána, keď som otvárala bankovú aplikáciu a nič sa nepohlo.
Prečo som to nevzdala
Nie preto, že by som bola odvážnejšia než ty. Ale preto, že som vždy, až brutálne, verila, že sa to dá. Nevedela som ako. Nikdy som ale nepochybovala, že je to možné.
Dnes pracujem 4 až 5 hodín denne, dopoludnia, keď sú deti v škole. Zarábam viac než tých 2 200 €, z ktorých som odchádzala.
Ale to číslo nie je to, čo ma teší najviac. Najviac ma teší obyčajná streda, keď sa rozhodnem, že popoludní pôjdeme s deťmi von. A nikoho sa nemusím pýtať.
Čo z toho pre teba
Ak si myslíš, že odísť môže len tá, ktorá nemá čo stratiť, nie je to pravda. Ja som mala čo stratiť. Odišla som práve preto, lebo som videla, čo strácam, keď ostanem.
Nemusíš skočiť tak ako ja. Môžeš začať popri práci a odísť, keď budú čísla sedieť. Ako si ich vyrátať, píšem v článku Koľko peňazí potrebuješ na odchod z práce.
Jedna vec pre teba
Dnes večer si polož jednu otázku a odpovedz na ňu úprimne, na papier:
Keby ti niekto zaručil, že sa to podarí, odišla by si?
Ak je odpoveď áno, tvoj problém nie je v tom, či chceš. Je v tom, ako. A „ako“ sa dá naučiť, krok za krokom.
Aká bola tvoja odpoveď? Ak chceš, napíš mi ju. Čítam každú.
← Späť na blog
